Môj chlap absolútne nevie čo znamená manželstvo. Keď ho za niečo pochválim, tak to blbo okomentuje. Keď sa snažím mu s niečím pomôcť, povie mi že nie je blbý ani neschopný. Ale to predsa nie je o tom, že by to nezvládol, ale o tom, že sme teraz na všetko dva a keď idem a niečo mu podám, keď sa rozhliada a pozerá sa kde to má, nie je o tom, že by to nedokázal sám predsa. To je stále dookola. Na moju dcéru má tiež stále nejaké kecy. Nedávno mi dával výnimočne väčší obnos peňazí a zdôraznil, aby som niečo nedávala svojej dcére. Ja na jeho deti nehovorím nič, prídu uvarím postarám sa, vymyslím výlet.
Rovnako je to zle, deti nejejú, nemajú radosť zo žiadnej aktivity čo pre nich pripravím. Vonku krásne slnečné počasie a oni domov na gauč, TV a mobil do ruky. Keď sa dovolím niečo povedať, tak ma vraj nemusí počúvať nie som ich matka. Snažím sa. Ani na blbé narodeniny si vlani nespomenul. Neprejavuje žiadny emócie, neusmeje sa. Stále je arogantný. Nemá vôbec radosť zo života. Keď sa mi niečo stane, nie je mi oporou, nepovie to bude dobrý neboj. Z niečoho sa radujem a on vždy povie niečo, aby mi tú radosť pokazil. Tvrdí mi že si to neuvedomuje… Ale ja potom radšej ani nehovorím, aby som mu nedala tú možnosť aby do mňa mohol ísť, alebo do mojej dcéry.
Pritom dcéra mu vždy z výletu niečo dovezie a on ju ani na Vianoce a narodeniny nič nedá… Stále za neho niečo riešim, papiere, úrady atď… Ale keď sa ho snažím v niečom podporiť, tak odpoveď nedávno bola, nech ho nechám na izbe. Už sa nedivím, že mu jeho bývalá, každý deň nosila alkohol, pretože po tom je milý a aj so mnou hovorí. Teraz zo dňa na deň prestal a jeho správanie je horšie a horšie, teraz už vyliate zakaždým čo otvorím pusu. Ale snažím sa ho podporiť a všetko zle, ja takto asi žiť nechcem. Myslela som si že toto už bude na stále, že spolu zostarneme. Ale čo chcem stále počúvať jeho rýpaní, negatívnu náladu a jeho aroganciu?